Vo štvrtok sa ma jedna kamarátka pýtala na plány cez víkend.
„V sobotu ( 26. 3. 2022) idem na hokejový turnaj,” znela moja odpoveď. Jej zvedavosť som ale úplne neuspokojila, tak vyzvedala ďalej. Zaujímalo ju kto hrá. Keď som jej povedala, že kňazi a rehoľníci, trochu čudne a s prekvapením na mňa pozrela. Evidentne mala v tom „hokej”, že kňazi a zasvätené osoby hrajú hokej. Veruže hrajú a ide im to veľmi dobre.
Celá atmosféra skvelého športového podujatia, ktoré malo prívlastok charitatívny, bola zvýraznená aj miestom konania. Veď Dubnica nad Váhom je kolískou mnohých hokejových hviezd: Pavol Demitra, Mário Bližňák, Tomáš Tatar… A tak na ľadovej ploche, na ktorej hrávali dnes už hokejové legendy, ukázali svoje nadšenie pre túto rýchlu kolektívnu hru štyri družstvá: kňazi Banskobystrickej diecézy (v bráne náš o. Andrej), Košickej arcidiecézy, Spišskej diecézy a družstvo rehoľníkov „pozbieraných” z celého Slovenska, ktoré posilnili aj dve bývalé hokejistky, dnes rehoľníčky.
Turnaj sa začínal o 11.00 modlitbou. Prví nastúpili kňazi z Banskobystrickej diecézy proti družstvu rehoľníkov. Športové napätie sa dalo krájať, pretože výsledok až do konca nebol jasný. Transparenty
, trúbky, povzbudzovanie vytvorili v hľadisku pravú hokejovú atmosféru (družstvo rehoľníkov malo početnú skupinu fanúšikov a fanúšičiek nielen v civilnom oblečení, ale aj v habitoch). Nakoniec po všetkých zvratoch veľmi tesne zvíťazili „Bystričania”. Druhí proti sebe nastúpili Spišiaci a Košičania. Padalo menej gólov ako v predchádzajúcom zápase, menej to vrelo aj na tribúne a Košičania ho nakoniec dotiahli do víťazného konca.
Pri zápase o bronz sme videli, že nikdy sa netreba vzdať. Rehoľníci vyhrávali 4:0, no nakoniec sa víťazom stali húževnatí Spišiaci.
V súboji o zlato sme samozrejme fandili banskobystrickému tímu. Atmosféra v hľadisku bola mierne komorná, (možno aj preto, že fanúšikovská základňa povzbudzovala viac z domu pri TV). Napriek tomu mal zápas dynamický priebeh, ktorý dopĺňali chvíle napätia, nádejí, šancí, no puku sa páčilo akosi viac v našej bráne. S výsledkom 4:0 si „naši chlapci” odniesli z tohto turnaja striebro.
O sobotnom hokejovom turnaji sa nedá hovoriť ako o zápase, kde jediným cieľom je prekonať súpera, pretože aj na ploche, aj v hľadisku dýchal duch priateľstva a skutočného fair play. Hokej je kontaktný šport, pri ktorom vznikajú aj kolízne situácie (a hlavnej rozhodkyni nič neušlo, všetko mala pod kontrolou), ale v sobotu si súperi v týchto situáciách pomáhali a boli navzájom ohľaduplní. Toto robilo celý zápas v porovnaní s tradičnými športovými stretnutiami krásnym, so vznešeným cieľom: priniesť ľuďom do nie úplne ľahkej doby radosť a potešenie. Atmosféra na ľade, ale aj v hľadisku pripomenula, že život (nielen ten hokejový), môžeme žiť aj s radosťou a úsmevom a ešte pomôcť tým, ktorí pomoc potrebujú.
Už teraz sa teším na budúci rok a pevne verím, že sa naša fanúšikovská základňa rozrastie a pôjde povzbudiť tých, ktorí si pri svojej náročnej službe nájdu čas na prípravu podujatia, ktorého cieľom je spájať a prinášať do nášho sveta dobro.
Ďakujeme všetkým zúčastneným hokejistom a hokejistkám a „skladáme pred ich nasadením svoj klobúk”.
Jana Ivanová a Gitka Žiaková
PS: na stránke www.zasvatenyzivot.sk môžete nájsť pod názvom Prvá jarná sobota – hrable, turistický batoh alebo hokejky ďalšie informácie aj s krátkou reportážou .
