Úžasné, ak si rozhodnutý ako rodič priviesť svoje dieťa do chrámu pred Pána, a to čím skôr! Aby však bol ten čas svätej omše darom pre tvoje dieťatko, teba aj iných, nezabudni si znovu pripomínať desatoro rodiča v kostole s dieťaťom.
1. Ja som Pán, Boh tvoj…
Presne toho Boha mu chceš ukázať a naučiť milovať ho. Preto platí: upriamuj pozornosť dieťatka na všetko, čo je Božie, a najviac na to, kde je Boh prítomný! Stačí mu jednoducho povedať: „Pozri, tu je Boh, v tomto malom chlebíku, ktorý pán farár dvíha! Je tam skrytý, aby mohol k tebe, ku mne, ku všetkým prísť na návštevu…“
Tvoje dieťa potrebuje počuť, že Boh je tu – a ty mu to daj pocítiť tým, že nepostavíš svoje dieťa nad Boha. Čím? Tým, že sa mu prestaneš „klaňať“ prispôsobovaním do poslednej bodky počas svätej omše. Ak je toto čas na stretnutie s Bohom, ak má byť on stredobodom diania, nie je možné, aby bolo viac počuť dupanie, sústavné behanie, vidieť vrtenie, počuť vykrikovanie bez konca a tvojho zásahu. Ak mu nenastavíš hranice, nedávaš mu ani ty pocítiť, že tvoj Boh je nad tvojím dieťaťom. A neuverí ti ani teraz, ani potom.
2. Nevezmeš svoje dieťa do kostola nadarmo
Nech je dieťa akokoľvek malé, ty ako rodič si ten, od koho sa učí žiť s Bohom. Vníma to, aj keď možno ešte nevie rozprávať. Díva sa na teba, ako TY prežívaš svätú omšu, čo tebe dáva. A akonáhle bude podrastať, je tvojou úlohou vždy ho vopred pripraviť na to, za kým ide a čo sa tam bude diať. Tvoje vysvetľovanie všetkého, čo tam dieťa vidí a počuje, je dôležité pre formovanie jeho vzťahu k domu Pána rovnako ako odpovedanie na jeho otázky.
Ale áno: môžeš mu pošepky aj počas svätej omše vysvetliť, čo sa práve deje na oltári a prečo je ten ujo na obraze pred ním taký plný gombičiek… Nauč ho však dopredu, že v kostole majú padnúť len tie nevyhnutné otázky, ostatné s ním preberieš po ceste domov alebo už doma. Ak ho nebudeš sprevádzať, ak nebudeš odpovedať na jeho otázky, ak nebudeš vzorom prežívania liturgie, vodíš ho do kostola nadarmo; a raz si to aj povie a už tam viac nepôjde.
3. Spomni, aby si deň sviatočný svätil
Nezabudni ukázať svojmu dieťaťu skutočný význam tohto slova: svätiť znamená prežiť sviatok. Má byť sviatkom, iným dňom, odlišným od ostatných, keď sa inak oblečieme, máme slávnostnejšie jedlo, krajšie prestieranie stola – a krajšie oblečenie ako vo všedný deň. To všetko kvôli Bohu – lebo ak tebe stojí tvoj Boh za to, aby si zo dňa, keď sa s ním stretávaš, urobil/urobila slávnosť a oslavu, rovnako to bude stáť za to tvojmu dieťaťu.
Vysvetli mu teda pravdivý dôvod, prečo je pre teba tento deň taký vzácny a dôležitý, prečo celá tá krása, ktorá je iná, ako keď je „obyčajný“ deň. Naučíš svoje dieťa, že návšteva svätej omše nie je povinnosť a čiarka – a ono bude svätiť s radosťou aj počas účasti na bohoslužbách a potom aj počas rodinného agapé.
4. Cti všetkých, ktorí sú tam s tebou
Toto je bod, ktorý sa nám, rodičom, občas vymkne z rúk a kontroly: ak ideš do chrámu so svojím dieťaťom, nejdete tam sami. Spolu s vami prichádzajú aj iní tvoji bratia a sestry rôzneho veku, zdravotného stavu, úrovne viery – a teda aj lásky a prijatia. V každom prípade je motívom tých okolo teba prísť na stretnutie s Bohom. Nezabudni na to. Pretože aj tí druhí chcú prežiť svätú omšu naplno, tak ako najlepšie vedia a vládzu vo svojom stave tela a duše.
Vzájomná láskavosť nám urobí dobre: ctime sa teda tým, že my ostatní sa budeme tešiť a budeme trpezliví k drobným detským neposednostiam v radosti, že máme pred sebou ďalšieho malého kresťana. Budeme sa snažiť dávať ti viac podpory a pochvaly za tvoju odvahu a horlivosť vstúpiť do chrámu s dieťaťom. A ty skús viac dohliadnuť na to, aby sa celá lavica neotriasala kopaním, aby na poduške, kde sedíme, neostávali stopy od zablatených topánočiek tvojho drobca alebo aby nepadali stoličky či malé lavičky, na ktorých ho necháš bez dozoru sedieť.
5. Nepomýľ sa
Chrám nie je odlúčeným pracoviskom herne tvojho dieťaťa. Napriek tomu, že je malé a hravé, neznamená to, že do kostola patria autíčka (a veru nielen malé a tiché), lopty, príliš sexi oblečené bábiky, plyšové zvieratká, zbrane či iný arzenál detskej izby. Akúkoľvek má tvoje dieťa obľúbenú hračku, nechajte ju doma – a ponúkni mu primerane veku zaujímavú knižku o anjelovi strážnom alebo o prežívaní svätej omše. Je ich dosť pre každú vekovú kategóriu – a ak už veľmi chceš „hračku“ a nie knižku, spokojne vyrob pre svoje dieťa „strážneho anjela“ podľa svojej šikovnosti z látky alebo z papiera.
6. Nevykrmuj
Rovnako ako kostol nie je herňa, nie je ani reštaurácia s detským menu podľa vlastného výberu a bez prestania. Okrem dojčiat už pri dorastaní deti vydržia tú hodinku bez jedla (a čochvíľa aj bez pitia). Opäť je to o tvojom vysvetľovaní: chodíme tam na hostinu, kde sa dáva Boh a nie nekonečné variácie piškót, kukuričných chrumiek, celozrnných chlebíkov či dokonca ovocia.
A nakoniec, agapé vždy bývalo až po Eucharistii, nie pred ňou – tak to skúste zvládnuť aj vy. Tento bod je náročnejší pre dva faktory: v každom kostole sa nájde aspoň jedna babička, ktorá vyťahuje cukríky z kabelky ako odmenu pre dieťa. A tam, kde sú aj iní rodičia malých detí, je ťažko baviť sa na svätej omši o tom, aby nevyťahovali svoje jedlo pre deti – ale treba ostať pevný v postoji, že jedlo pre svoje dieťa nechceš.
Spokojne si to vysvetlite s tými rodičmi po svätej omši – ale s tvojím dieťaťom ešte pred ňou. Dajte si proste ten cukrík či piškótku (a je jedno, či od teba, pána farára alebo od tej radodajnej babičky) ako cieľovú prémiu PO. Zvládnete to, ver!
7. Dovoľ mu vidieť a počuť
Hoci sú teórie rodičov aj niektorých starších ľudí o prítomnosti detí v kostole plné rečí o postávaní vzadu v kostole – nerob to. Pre deti nie je nič nudnejšie ako účasť niekde, kde nič nevidia a riadne nepočujú. Dieťa sa učí skúsenosťou; a ak ho nevezmeš dopredu, zažije skúsenosť nudy a zbytočnosti svojej účasti. Potom ho už ťažko „navnadíš“ tešiť sa do kostola.
Tým, že ho vezmeš do prvých lavíc či lavičiek pre deti, dovolíš mu naplno vnímať jeho zmyslami (pretože rozum na to ešte úplne nepostačuje), čo sa odohráva pred ním počas bohoslužby slova a bohoslužby obety. Áno, znamená to pre teba pohotovostné riziko byť pripravený a zasiahnuť, ak dieťa nebude pohybovo či zvukovo zvládať účasť na svätej omši… ale to k tomu patrí. Rovnako však dovoľ svojmu dieťaťu vidieť a počuť, teda zažiť, čo svätá omša robí s tebou!
8. Nepokradneš
Hoci možno nie si taký „svätec“ ako tvoj manžel alebo manželka, teda druhý z vás, neokradni svoje vlastné dieťa o dar viery tým, že prenecháš túto parketu iba na svoju manželku či opačne. Tvoje dieťa potrebuje vidieť obraz teba aj obraz tvojej polovičky ako tých, ktorí sa OBAJA koria pred Bohom alebo ho aspoň minimálne uznávajú a rešpektujú. Dovoľ mu vidieť jeho ocka a mamu, ako sa tešia na svätú omšu, ako rozumejú tomu, čo prežívajú, a prečo tam idú, ako sú súčasťou spoločenstva. Najlepšou učebnicou správania na svätej omši si pre svoje dieťa TY sám.
9. Daj plnú účasť
Byť s dieťaťom v kostole znamená zdieľať s ním celé prežívanie bohoslužieb – a byť s ním prítomný všade. Vyznávať viny… a učiť ho pokoriť sa a uznať svoju chybu. Počúvať Božie slovo… a vnímať, ako sa ma dotýka (a rozprávať sa o ňom cestou domov – čo sa ti páčilo?). Prosiť – lebo stále je o čo. (Nauč ho ešte doma, že môže vložiť do tohto času spoločných prosieb tú svoju, ak nie je možnosť pridať prosbu ani na detskej svätej omši.)
Kľakni a vstaň – všetky postoje sú hlavne v prvých počiatkoch návštevy chrámu a uvedomovania si dieťaťa veľmi dôležité, oveľa viac ako slová, ktorým bude rozumieť až postupne. Choď s ním ty spolu na sväté prijímanie – aj keď tvoje dieťa dostáva ešte len krížik. Naučí sa prežívať túto nádhernú vrcholnú chvíľu s tebou a nebude sa hanbiť ísť ani potom, keď už bude môcť prijímať samo. Daj požehnanie – na záver, a ak ešte kňaz osobitne požehnáva deti, prines či priveď ho láskavo dopredu aj po svätej omši.
Ostaň účastný na zdieľaní sa po svätej omši – neutekaj hneď domov! Tu si ty aj tvoje dieťa budujete vzťahy s tými, ktorí majú rovnaké hodnoty a zmýšľanie o živote – prečo teda oberať jeho aj seba o túto spoločnosť?
10. Vydrž!
Nebude všetko hneď ideálne a nebude každá svätá omša „posvícení“. Raz ťa vycibrí dieťa, raz niekto z tvojich bratov a sestier vedľa v lavici a môže sa stať, že aj kňaz. Nik z nich nie je dokonalý a nie všetci sú naklonení prítomnosti dieťaťa v chráme. Niekedy budeš mať z kombinácie toho všetkého pocit, že to nemá zmysel, že treba zmeniť kostol, farnosť, možno aj Cirkev alebo tam jednoducho nechodiť. Nevzdávaj to!
Nezabudni: TY si zodpovedný za to, ako bude poznávať Boha, nie babka o dve lavice za tebou, ba dokonca ani kňaz. Ak sa budeš z hĺbky srdca a v pokoji, vo vedomí autority zverenej Bohom tebe ako rodičovi, usilovať v správnom pohľade viesť svoje dieťa na svätú omšu, ver, že to bude mať dobré ovocie… a ono bude rado chodiť, slúžiť, túžiť byť s Bohom, aj keď prekonáte zónu -násť… Neopustí svojho Boha a svoj chrám.