Nech je oslávený náš Pán za ďalšiu požehnanú Veľkú noc za dverami našich príbytkov. Aj keď verejné bohoslužby v tomto čase neboli možné, Boh otváral kostoly našich sŕdc a prihováral sa každému osobitným spôsobom. Svedčia o tom mnohé svedectvá farníkov – našich, i tých „externých“, ktorí sviatky prežívali spolu s nami prostredníctvom online prenosov.
Mnohí vyjadrili veľkú vďaku aj za možnosť interaktívne sa zapojiť do prežívania liturgie, pretože to pomohlo rodinám hlbšie prežiť sviatočné dni, hlbšie prežívať a vnímať obrady a tajomstvo Zmŕtvychvstalého Krista , viac si uvedomovať Otcovu lásku k nám. Mnohí cítili spoločenstvo s Bohom i ľuďmi. Niektoré rodiny zas okúsili skutočné vzkriesenie v podobe odpustenia a zmierenia. A deti sa tešili na ovečku Ráchel, ktorá sa im z obrazovky prihovárala a učila ich.
A takto to všetko začalo…
Na Zelený štvrtok sme dovolili Bohu, aby nám umyl nohy… aby sa dotkol tých vecí, ktoré možno nemusíme …dovolili sme Bohu, aby sa nás dotkol s láskou, aby sme cítili, že sme milovaní aj napriek našim nedokonalostiam. Otcovia ako hlavy rodín/prípadne maminy boli pozvaní , aby tento dotyk lásky sprostredkovali svojim blízkym doma, aby s láskou umyli nohy manželkám, deťom … a potom aj manželky manželom – ako prejav jednoty a lásky, lebo bez lásky medzi manželmi nebude lásky ani medzi deťmi. A kto bol doma sám, nechal si umyť nohy samotným Kristom. Táto aktivita (podľa svedectiev) priniesla do mnohých príbytkov naozaj živého Krista. Umyť nohy a pobozkať ich, je hlboko dôverné a intímne.
Večer sme bdeli s Ježišom v Getsemany – na moderovanej adorácii vysielanej cez internet. Bohostánok bol zahalený zlatou farbou, ktorá je symbolom božstva , vzkriesenia, života, ale aj červenou farbou a tŕňovou korunou – symbolom bolesti a utrpenia. Sviece , ktoré ho zboku osvecovali, boli ako dvaja anjeli, ktorí posluhovali Ježišovi. Spoločne sme ďakovali za bezhraničnú božiu lásku, za svetlo v ľuďoch, ktorí k nám prichádzajú. Mysleli sme na tých, ktorí trpia v tomto čase – tých blízko nás, ale ja vzdialených a trpiacich v očistci , ľudí vyčerpaných beznádejou, chorobou, hladom, závislosťami, akýmikoľvek utrpeniami– lebo v nich trpí sám Ježiš, v nich sa potí krvou, v nich sa prihovára Otcovi. Prosili sme o dar viery v Božiu lásku, o oslobodenie od náboženstva, v ktorom „musím“, „nesmiem“, „mal by som“ …
Piatok sme začali pobožnosťou krížovej cesty, obetovanou za našu farnosť, aby nám Pán otvoril srdce pre to, čo nás chce znova naučiť . Mnohí sa v nej našli a hlboko sa ich dotkla. Vďaka technikom, ktorí stáli pri prenosoch za kamerami a zvukovým pultom , boli jednotlivé obrazy zastavení „prenesené“ z kostola aj do príbytkov.
Silným momentom boli v rámci veľkopiatočných obradov pašie , ktoré prednášali nielen kňazi, ale aj laici zastupujúci vrátničku, Piláta, Petra či ostatných Židov a spolu s nimi aj veriaci vo svojich príbytkoch. Text pašií bol zároveň aj na obrazovke a ako mnohí napísali: „Keď sme kričali -Ukrižuj ho!- , živo sme si uvedomovali, že to my kričíme, nielen tí pred 2 000 rokmi, ale aj my tu a teraz. Počas kázne sme boli vyzvaní napísať na papier , s čím máme problém…naše hriechy…veci, kde nežijeme lásku – lásku k Bohu a lásku k človeku …
Kríž si uctili nielen kňazi prítomní v kostole, ale aj rodiny doma. Otcovia boli pozvaní, aby vzali kríž, rodina si okolo neho kľakla, otec ho ako prvý pobozkal, a potom uložil na červenú látku ako symbol lásky. Pod kríž sme mohli poukladať papiere, ktoré sme zapísali, zapáliť k tomu sviecu, ktorá osvecuje – ukazuje, že tu sa niečo veľké deje . Boli sme pozvaní pred touto Láskou, ktorá nás miluje aj napriek našim slabostiam, hriechom, nevernostiam – pokľaknúť, kedykoľvek pôjdeme okolo.
Viacerí uvítali , že vláda od 1. apríla povolila individuálnu návštevu kostola a využili túto príležitosť k modlitbe pri Božom hrobe. Od obradov Veľkého piatka, po celú noc až do vigílie Bielej soboty boli z tohto miesta nepretržite prednášané k Bohu naše modlitby.
Sobotné ráno oživila modlitba ranných chvál a posvätného čítania obetovaná za naše rodiny, ktorú sa modlil kňaz spolu s niekoľkými chlapmi.
Vyvrcholením sviatkov bola ako ináč – Veľkonočná vigília začínajúca obradom svetla. Boh vstupuje do našej tmy – do tmy v chráme ale aj do tmy v našom vnútri – ako svetlo, ktoré prichádza z ohňa lásky živého Boha. Potom zaznel nádherný Veľkonočný chválospev ako oslava celej tej Božej aktivity voči nám. Nasledovali čítania zo starého zákona, a potom sa celý kostol rozsvietil a rozozvučal radostným „Sláva Bohu na výsostiach“ . Chýbal nám síce zvuk organa, ale brat Milan so svojou gitarou , spevom a úprimnou radosťou zo vzkriesenia tento čas neskutočne obohacoval. Nechýbalo ani požehnanie jedál na konci . Mnohých zasiahla aj svätá, jednoduchá, až detská (nákazlivá) spontánna radosť pri spievaní piesní s kapucínmi v závere , niektoré deti si vraj doma aj zatancovali 😊
Takto to teda „skončilo“. Alebo neskončilo? Začalo ?
Ježiš žije, Ježiš žije, všetci ľudia nech to vedia – Ježiš žije … A ukazuje nám, že porazí aj tú najtemnejšiu tmu … Prijmeme výzvu nezostať za zatvorenými dverami našich kostolov či príbytkov, a vykročíme, aby sme prinášali živého Boha všade tam, kde budeme ?
Ps1: tento príspevok je poskladaný z príhovorov nášho d. otca Andreja a svedectiev tých, ktorí nebrali Veľkonočné trojdnie ako divadlo, ale ako živé stretnutie s Bohom 😊
Ps2: celé svedectvá nájdete aj na FB Spoločenstvo farnosti Trnavá Hora