Milí priatelia!
V dňoch 16. – 20. augusta 2021 sme sa vybrali na Svätojakubskú púť. S Božou pomocou sme doputovali zdraví a šťastní. Tých 5 dní nám ubehlo ako voda, a preto by sme sa chceli s vami podeliť o naše zážitky z púte.
Prvý deň: Trasa: Trnavá Hora – Banská Štiavnica
Naša púť sa začala svätou omšou na Trnke. Po svätej omši raňajky, fotodokumentácia a odchod. Prvé kilometre putovania boli úžasné a trochu aj náročné, lebo sme museli svoje „pirelli“ dostať do prevádzkovej teploty. Na obed sme si dali krátku prestávku v obci Podhorie a po super občerstvení sme si obliekli športového ducha. Náš známy by povedal: „Pomaly ďalej zájdeš, ale rýchlejšie tam budeš skôr.“ Čím bližšie sme boli k cieľovej rovinke, tým ľahšie sa nám kráčalo. V Banskej Štiavnici sa o nás vynikajúco postarali. Napapali sme sa, okúpali sme sa, natreli sme sa muayom a vyložili si nohy „do luftu“. Potom sme sa vybrali na obhliadku mesta a prvý úspešný deň sme oslávili poriadnou šálkou kávy. Veľmi pekne ďakujeme rodinke Viktorovej a Lalovej. Ste skvelí!
Druhý deň: │ Trasa: Banská Štiavnica – Rudno nad Hronom
Po extrémne upršanej noci sme začali druhú etapu trošku neskôr, ako sme plánovali. Ranný dážď nám doprial viac spánku a menej únavy. Naraňajkovali sme sa, rozlúčili a vydali sa na cestu. V tento deň sme prešli najviac kilometrov, stretli sme pár známych tvárí a dali sme si technickú prestávku pri Jednote vo Vysokej. Samozrejme, čo by to bolo za prestávku bez džúsika Šašo, s ktorým nás naše baby milo prekvapili. Šašo nám vyčaril úsmev na tvári. Raz jeden náš známy povedal: „So smiechom sa ide ľahšie, ale na úsmev potrebuješ jedlo.“ Túto hlbokú pútnickú pravdu sme si zobrali k srdcu. Dotankovali sme teda svoje palivové nádržky džúsikom a hybaj na cestu. Videli sme krásnu prírodu, modlili sme sa ruženec, kilometre nám odbúdali a chuť na jedlo a oddych rástla. S Božou pomocou sme došli do cieľa. Bola to drina, ale zvládli sme to. Mali sme sv. omšu, objednali sme si pizzu, ktorá prišla veľmi rýchlo, a pán starosta z Rudna nás prichýlil v kultúrnom dome. Ďakujeme za všetko. Jediné, čo nám zostáva povedať, je: „Tento deň bol super.“
Tretí deň: │ Trasa: Rudno nad Hronom – Hronský Beňadik
V tento deň sme zažili veľa dobra. Začali sme ho modlitbou a raňajkami. Krátko pred odchodom nám jedna teta priniesla jedlo a koláče. Boh sa stará. Teta, aj keď vás nepoznáme, ďakujeme! Po pár prestávkach a pár kilometroch sme prišli do kláštora v Hronskom Beňadiku. Mali sme možnosť vidieť, čo sa skrýva za dverami kláštora, a dokonca v ňom aj jednu noc prespať. Naobedovali sme sa, mali sme prehliadku baziliky, svätú omšu a vynikajúcu večeru v podobe palaciniek od našej „spoluputovníčky“ Maťky. V tento deň sme sa rozlúčili s otcom Andrejom. Ďakujeme za všetko a ste supéér! Večer sme sa zahrali UNO, neodmysliteľnú súčasť každého večera, povedali sme si plány na budúci deň a išli sme spať.
Štvrtý deň: │ Trasa: Hronský Beňadik – Zlaté Moravce
Po poriadnom spánku, dobrých raňajkách a ešte lepšej káve sme sa rozlúčili s tetou Oľgou, ktorá sa o nás postarala v kláštore. Putovali do Zlatých Moraviec. Cestou sme narazili na pár problémov v podobe únavy a lákavých skratiek. Teda jednej skratky pred Zlatými Moravcami, z ktorej sa vykľula obchádzka. Lebo nie je skratka ako skratka. A čo je to za púť bez vtipného zážitku. S Božou pomocou a našimi navigačnými schopnosťami sme úspešne došli do priestorov Kongregácie bratov tešiteľov v Zlatých Moravciach. Naše brušká potešil kebab a celého nášho človeka poobedný spánok. Potom sme sa vybrali do mesta na kávičku a koláčik. Večer sme sa pomodlili a venovali sa internetovému zdieľaniu. Jediná vec, ktorá nám v ten večer zostávala, bolo zahrať si UNO.
Piaty deň:│ Trasa: Zlaté Moravce – Jelenec
Ani sme sa nenazdali a už sme putovali piaty a zároveň posledný deň. Hneď z rána sme zvádzali boje so svojimi hnacími nápravami. Išlo to ťažko. Našťastie sme po ceste stretli ľudí, ktorí nás povzbudzovali a dodávali nám potrebnú mentálnu silu. Naše prvé kilometre sa niesli v znamení asfaltu a nekončiacej rovinky. Stále sme videli dedinu, do ktorej sme mali ísť, ale nie a nie do nej prísť. Psychika pracovala a modlitba ruženca nás utužovala a posilňovala. Naše boje prerušila žiadaná prestávka. Odľahčilo sa nám, keď sme zistili, že o pár kilometrov bude koniec asfaltu a našu púť osvieži aj príjemné stúpanie. Do cesty nám prišiel strom, viac stromov, kopec a viac kopcov. Strom k stromu, kopec ku kopcu a zrazu sme sa ocitli na hrade Gýmeš. Dali sme si obed, spravili sme si prehliadku, odfotili sme sa s horalkami a išli sme do cieľovej rovinky. Cesta lesom, dole kopcom so super priateľmi ubehla rýchlo. Dostali sme sa k cieľovej čiare: k vodnej nádrži Jelenec. Je to vôbec pravda, že už končíme? Spravili sme si spoločnú záverečnú fotku. Samozrejme, tu sa to ešte nekončí, lebo cestou domov sme sa zastavili na super halušky.
Ďakujeme Pánu Bohu, Panne Márii, našim rodinám a všetkým ľuďom, ktorí sa za nás modlili, podporovali nás, starali sa o nás alebo putovali spolu s nami, rôznymi spôsobmi. Prešli sme nádherných 105 km. Púť zmenila každého. Lebo putovať pre nás neznamená len prejsť veľa kilometrov. Putovať znamená zaprieť sa, s Božou pomocou sa meniť k lepšiemu a raz dôjsť k cieľu, ktorý sa volá nebo. Nielen dôjsť, ale aj prekročiť tú cieľovú čiaru. Putovať môžeme všetci aj počas roka a stále, rôznymi spôsobmi. Špeciálne poďakovanie patrí dvom spolupútnikom otcovi Andrejovi a Maťke Kniezovej. Ďakujeme z celého srdca všetkým ešte raz a dúfame, že vás obohatilo naše „zhrnutie“ celej púte.
Slovník:
pirelli – pneumatiky
muay – krém na svaly, kĺby a šľachy (odporúčame)
P.S.: Niektoré vety sú napísané s motívom Formuly 1. F1 je super. Dúfame, že budeme mať možnosť raz sa v nej aj povoziť. 🙂
Pútnik
Začiatok formulára